Úrad Košického samosprávneho kraja

ReSocia, n.o. poskytuje služby s podporou Úradu Košického samosprávneho kraja.

Toto je príbeh klienta, ktorý otvorene rozpráva o svojej závislosti. Momentálne je u nás v resocializačnom stredisku v Repejove už 20 mesiacov a zatiaľ úspešne abstinuje. 

Narodil som sa v západných Čechách a svoj život som prežil na východnom Slovensku. Mám 50 rokov, som rozvedený, otec troch detí a dedko jednej krásnej vnučky. Boh mi dal to šťastie, že som sa narodil dvom skvelým ľuďom ako šieste dieťa v poradí.

Otec tvrdo pracoval v uránových baniach a mama sa o nás šiestich vzorne starala. Ja som bol najmladší, a teda miláčik rodiny. Čo mojim súrodencom neprešlo, mne bolo už od malička tolerované. Otec si vedel vypiť a posedieť s kamarátmi v krčme, ale stále dbal na to, aby bolo dosť peňazí na domácnosť, čiže pil s rozumom. Mama bola domáca, a tak celé vedenie domácnosti bolo na jej pleciach. Nikdy nepila.

Môj prvý kontakt s alkoholom bol ešte v úplne mladom veku. Viem to len z rozprávania. Keď odišla návšteva a nechali niečo v pohárikoch, tak ja som to dopil. Po tejto skúsenosti už na mňa dávali pozor. Svoj prvý ozajstný kontakt s alkoholom som mal asi v 13 rokoch. Bola Veľká noc a chodili sme oblievať dievčatá. Keď ma ponúkli alkoholom, neodmietol som. Domov som prišiel tackajúc sa. Videli ma aj susedia a mali z toho veľkú srandu. Opäť mi to prešlo. Tak ako aj fajčenie či iné neplechy. Bolo to však len občasné a až tak zlé to nevyzeralo. Hrával som futbal za našu dedinu. Po zápase človek vysmädne a najlepšie je dať si pivo. To mi poradili starší, údajne od smädu nepomáha nič lepšie. Moje prvé pivo bol veľký pollitrák a bol strašne horký. Fuj!!!

Ani neviem, kedy som tomu prišiel na chuť. A už sa to so mnou viezlo. Keď som chodil na učilište, tak som bol na počudovanie s pitím trochu opatrný. Po vyučení to vypuklo naplno. Namiesto domov som z práce šiel rovno do našej dedinskej krčmy. A aj keď som bol veľmi hladný, po pár pivách a nejakom poldecáku hlad prešiel. A výdrž bola dosť veľká. O peniaze som strach nemal, na dedine sa dalo cez kamarátov stále niečo zarobiť.

Počas výkonu vojenskej základnej služby som mal pokoj. Mal som prísnu vojenčinu, a tak veľa príležitosti na pitie nebolo. Ani keď sme už boli "mazáci". Hurá do civilu!!! Rýchlo dohnať to, čo som za dva roky vojny zameškal. Doma som sa ani neohrial a už som bol preč. Nie kvôli zárobku, ale aby som mohol nekontrolovane piť. A bol som dobrý! V noci piť a zabávať sa a cez deň pracovať. Výdrž bola fantastická. Žiadne bolesti hlavy, ani žalúdka. V práci som si svoje odpracoval a mal som pokoj. Po čase toho ale bolo dosť, a tak som začal pracovať v neďalekom mestečku. Rodičia ma už mali vtedy vyše hlavy. Tak som ich chcel potešiť a vyrovnať sa súrodencom, ktorí sa na rozdiel odo mňa "vydarili".

Chcel som sa oženiť a žiť pre rodinu. Mal som krásne dievča a do smrti budem ľutovať poslednú vetu, čo som povedal: "Alkoholu sa nikdy nevzdám, radšej sa vzdám teba." Teraz to veľmi ľutujem a ten jej pohľad mám stále pred očami.

Pre mňa bol prvoradý chľast, krčmy, bary a všelijaké párty, kde sa dalo opiť. Nepomohli ani výhražné slová mojich rodičov. V pamäti otca, kým zomrel, ostalo, že som ožran prvej triedy. Chcel som spraviť radosť aspoň mame, ktorá už bola beztak zo mňa psychicky na dne. Oženil som sa. Chvíľu, asi tak šesť rokov, som sekal dobrotu. Síce som pravidelne pil, aj som chodil domov opitý, ale nikdy som zarobené peniaze neprepil. Vedel som, že mám veľkú zodpovednosť. Ale na to, aby som si finančne prilepšil, som nepomyslel. Manželke som dával aj peniaze, ktoré som zarobil na fuškách. Ja som ich nepotreboval, dosť som si vypil na fuške a u kamarátov, ktorým som pomohol. Takže som nemusel mať ani halier a dennodenne som bol opitý. Manželka sa chcela rozviesť a ja som jej v tom nebránil. Šiel som bývať k mame, tam som chodil do práce a opíjal sa deň čo deň. Bol som si vedomý toho, že ma mama z domu nevyženie a najesť mi dá tak či tak. Takže som všetko statočne prepíjal až do posledného haliera. Po čase mama ochorela a ja som sa stal aspoň na chvíľu človekom a opatroval som ju s láskou a zo všetkých síl. Ale aj vtedy som potajomky pil. Zomrela mi v rukách doma, a tak som splnil jej posledné želanie.

Pri návšteve hrobov rodičov na cintoríne som si nezabudol zobrať aspoň pol litra tvrdého alkoholu. VO VŠETKOM STE MALI PRAVDU. To sú moje slová, keď od nich odchádzam a idem do krčmy.

Stáva sa zo mňa bezdomovec. Je mi to jedno, len nech mám čo piť. Ešte šťastie, že čučo (ovocné víno) je za euro a je ho liter a pol. Mňam. 

Je nás tu na ulici viac a po čase jeden za druhým umiera. Všetko má na svedomí chľast. Z ľudí, ktorí niečo znamenali, sú trosky, čo už nevládzu pre opuchy a bolesť chodiť. Ale hlavne že im chutí piť. Potom zrazu jeden na železničnej stanici sa už nezobudí, druhého nájdu mŕtveho v kanáli, ďalší zomrie v meste na lavičke, inému už nepomôžu ani lekári v nemocnici, niekto sa predávkuje liekmi, ďalší sa úspešne obesí, iného zrazí vlak. A to všetko len za jeden rok. HLÚPY ROK

Poučenie žiadne. Pijem ďalej až dovtedy, kým mi ani nohy nevládzu. To už ma nechcú hospitalizovať ani na neurológii, ani na internom. Zo svojich normálnych 78 kíl mám 58 a nič ma nevie zastaviť. Posledným pokusom je dať sa liečiť a po dlhom čase získať možnosť spať v teple a v posteli.

Posledný raz mi pomohla rodina. Bol som na protialkoholickom liečení. V liečebni som si raz po raňajkách do denníka zapísal: "Aj kakao má dobrú chuť." Dlho sa zo mňa smiali. Ale ja som bol rád, že som bol v teple, čistý a sýty. To, že nepijem, prináša viditeľné zmeny. Tie duševné, chválabohu, nevidieť.

Končil som liečbu a nevedel, kam ďalej. Našťastie som sa dozvedel, že existuje čosi, ako resocializačné stredisko. Sociálna pracovníčka mi sprostredkovala kontakt. Prišli ma pozrieť, porozprávať sa a vzali ma. Som rád, že sa nedostanem znovu k pijatike. Zatiaľ som tu a chuť nemám. Uvidím, čo bude, keď tu skončím. Na mňa chytré školované myšlienky typu "prečo nepiť" a "vidíš, kde si skončil" a "začni odznova" už neplatia.

Som tu len ja a alkohol.

Kto vyhrá??? 

UVEREJNENÉ v časopise Sociálna prevencia 02/2014